Ako zvládať správanie dieťaťa s Downovym syndrómom – časť 2.

Ako porozumenie vedie k intervencii – rozvoj a kognitívne spracovanie.

 

„NIE!” „PRESTAŇ!” „NEVIEM!” „NECHCEM“

Zložené ruky, tvár a telo odvrátené… Váľanie sa po zemi a mrnčanie….

Toto sú nepríjemné situácie, ktoré veľmi dobre poznajú rodičia detí s Downovym syndrómom (ďalej DS).

Mnohí psychológovia označujú takéto správanie dieťaťa s DS ako opozičné, odmietavé, či vzdorovité. Tento druh správania sa spravidla nespája s dieťaťom, ktoré sedí oproti vám, usmieva sa, je dobre naladené a ochotne spolupracuje. Výskumy preukázali, že takéto správanie detí s DS je potrebné interpretovať iným spôsobom ako u detí intaktných (zdravých).

Deti s DS odmietavým správaním často majú na mysli: „Nerozumiem.” “Som frustrovaný. Potrebujem pomoc. Nie som ešte pripravený. Potrebujem čas. Potrebujem vedieť, čo sa bude diať.”

Efektívna analýza správania dieťaťa s DS nám pomôže pochopiť,  z čoho pramení. Je potrebné pri tom brať do úvahy kontext správania, temperament a skúsenosti dieťaťa a tiež jeho kognitívnu úroveň. Tak ako každé dieťa, aj dieťa s DS je individualita a tak by sme k nemu mali aj pristupovať.

Ľudia, ktorí pracujú s deťmi s DS častokrát čelia mnohým výzvam v oblasti ich správania sa. Problémové správanie detí s DS môže prameniť z viacerých oblastí, ako napríklad: zmyslové vnímanie, komunikácia, sociálna a emocionálna funkčnosť, aktuálny rozvoj dieťaťa, či kognitívne spracovávanie informácií.

Čím viac sa mozog dieťaťa rozvíja, tým viac je dieťa schopné používať komplexné pohyby a komplexnejšie uvažovať. Vývin zdravých jedincov je možné sledovať v predpovedateľných sekvenciách počas prvých 25 rokov života. Takéto načasovanie vývinu ale neplatí pre deti s DS. Z tohto dôvodu je u nich nevyhnutné pravidelné hodnotenie pokroku, ktoré pomôže optimálne a primerane nastaviť požiadavky na dieťa a tiež podmienky jeho vzdelávania.

U detí s DS je potrebné snažiť sa o to, aby dosahovalo v rámci svojich schopností čo najlepšie výsledky. Ak na dieťa s DS budeme klásť príliš vysoké nároky, ktoré nekorešpondujú s mierou jeho aktuálneho rozvoja, tak je veľmi pravdepodobné, že sa u dieťaťa dopracujeme k frustrácii a následnej produkcii problémového a nežiadúceho správania. Napríklad, ak sa dieťa práve naučilo držať ceruzku a nakresliť prvé čiary, nemôžeme momentálne od neho vyžadovať, aby vypĺňalo pracovné listy.

Na druhej strane môže problémové a nežiadúce správanie objaviť u dieťaťa aj vtedy, ak budeme aktuálne schopnosti dieťaťa podceňovať. Dieťa je podvedome znudené a potrebuje sa rozvíjať. Ak nie sú na dieťa kladené primerané nároky, dieťa nie je rozvíjané a začne produkovať problémové správanie. Ak okolie dieťaťa na toto správanie reaguje tak, že ho posilňuje, toto správanie sa s najväčšou pravdepodobnosťou bude opakovať. Rodina dieťaťa s DS sa tak môže dostať do „začarovaného kruhu problémového správania“, kedy toto správanie znemožňuje dieťaťu ďalej sa rozvíjať a je potrebné ho prioritne eliminovať, pretože dieťa začína viac a viac zaostávať vo vývine.

Ďalšou príčinou problémového správania môže byť situácia, kedy sa dieťaťu prvý krát niečo podarí urobiť a jeho okolie to automaticky od neho začne vyžadovať i napriek tomu, že dieťa túto zručnosť nemá ešte zautomatizovanú, v prípade vedomosti ju ešte nemá dostatočne fixovanú. V takomto prípade je potrebné mať na pamäti, že ak je dieťa rozrušené, alebo je v stresovej situácii,  tak nemusí takúto zručnosť zvládnuť vykonať, v prípade informácie si na ňu nemusí spomenúť, či zmysluplne s touto informáciou narábať.

Tak ako my aj deti s DS majú rozličnú úroveň vyrovnávania sa s frustráciou. Niektoré deti s radosťou spolupracujú a napríklad vyplnia pokojne s radosťou celý pracovný list z matematiky a to aj v prípade, že sú niektoré úlohy náročnejšie a nie všetkým zadania dostatočne porozumeli. Iné deti pri prvej otázke, ktorej nerozumejú zvesia hlavu, zatnú sa a odmietajú ďalej pokračovať. Pre deti s nízkou toleranciou frustrácie je potrebné starostlivejšie pristupovať k vyžadovaniu úloh a je potrebné začať úlohami, pri ktorých bude dieťa potrebovať zvládnuté vedomosti a zručnosti. Následne potrebujeme u dieťaťa budovať dynamiku, aby mohlo vyskúšať náročnejšie úlohy a postupne ich mohlo riešiť samostatne.

Prostredníctvom kognitívnych procesov prijímame informáciu, spárujeme ju s tým, čo už vieme a následne z toho vytvárame odpoveď. Takéto kognitívne spracovávanie je u detí s DS charakterizované ako proces s dlhším trvaním, zníženou flexibilitou pri striedaní myšlienok, limitovaním množstva spracovaných informácií. Pre deti s DS je náročné správne spracovať informácie a následne ich vhodne použiť, či správne reagovať na vzniknutú situáciu.

Niektorí z nás sa učia najlepšie pozorovaním, pretože sa nám ľahko spracovávajú informácie zrakom. Iní ľudia si potrebujú informácie prečítať a ďalší ich potrebujú zasa počuť. Deti s DS najlepšie spracovávajú podnety cez vizuálny kanál – potrebujú ich vidieť. Takýto proces možno tiež nazvať termínom „hovorenie v obrázkoch“. Deťom s DS môžeme takýmto spôsobom pomôcť lepšie spracovať niektoré informácie (čo budeme dnes robiť, kam ideme) alebo aj komplexnejšie problémy (čo robiť, keď ma niekto ignoruje). Vizuálne pomôcky rovnako veľmi dobre pomáhajú pri edukácii detí s autizmom.

Dlhší čas spracovávania informácie automaticky znamená dlhšie čakanie na odpoveď od dieťaťa (na to, čo sme povedali, alebo zobrazili). Pri takejto situácii môže nastať, že dieťa použije automatickú odpoveď „nie“, prípadne začne odpútavať našu pozornosť niečím iným. V takomto prípade musíme byť viac trpezliví ako dieťa, s ktorým pracujeme. Je potrebné, aby sme ignorovali jeho odmietnutie a tiež,  aby sme ignorovali jeho spôsoby odpútavania našej pozornosti.

Takéto situácie sa v praxi pomerne často vyskytujú. Ak napr. terapeut pracuje s dieťaťom a dieťa chce odpútať pozornosť, tak začne dookola opakovať  „ato, ato, ato, ato, ato…“ Terapeut na to nereaguje, ale mamička mu pohotovo odpovie: „Áno, pôjdeme domov autom .“ Mamička sa teší z toho, že jej dieťa komunikuje, avšak neuvedomuje si, že dovolila dieťaťu uniknúť z učenia. Dieťa zistilo, že táto stratégia funguje a tak si ju veľmi rýchlo osvojí a bude ju opakovať.

Opačný problém nastáva vtedy, ak chceme od dieťaťa s DS počuť odpoveď okamžite a pohotovo. Ak budeme pravidelne naliehať na dieťa s požiadavkou odpovede, môžeme dieťa dopracovať do vyšších stresových stavov a dopracovať dieťa do stavu „vypnutia“, kedy dieťa s DS odmietne urobiť akúkoľvek úlohu.

Človek je bežne zvyknutý presúvať svoju pozornosť z jednej veci na druhú tisíckrát za deň. Teraz čítate tento článok, pozriete sa popri tom na hodiny, potom prípadne na TV a následne späť na článok. Pre niektorých ľudí je takéto striedanie pozornosti bežná záležitosť. Pre iných ľudí, špeciálne pre deti s DS je to náročné. Náročnosť zmeny pozornosti môže viesť k „zaseknutiu sa“ pri jednej činnosti a nemožnosti sa pohnúť ďalej.

Preskakovanie medzi aktivitami a myšlienkami vyžaduje prípravu, atraktivitu a čas. Toto je druhý najčastejší dôvod, kedy od dieťaťa s DS počujeme automatické „NIE“. Existuje spôsob ako zmeniť negatívnu odpoveď dieťaťa. Môžeme to urobiť tak, že dieťa upozorníme na to, že zmena prichádza napr. stopkami, presýpacími hodinami, alebo zvučkou, ktorá zaznie vždy, keď sa bude meniť aktivita. Tým, že poskytneme dieťaťu upozornenie na to, čo príde ďalej môže byť veľmi užitočné tak, ako napríklad vizuálny rozvrh aktivít.

Pri takejto podpore je potrebné mať na pamäti, že ak poskytneme dieťaťu takúto kompenzáciu (napríklad presýpacie hodiny) a povieme mu, že o chvíľku upraceme hračky a pôjdeme sa chystať na spánok, dieťa sa s veľkou pravdepodobnosťou prvý krát po presypaní hodín nepostaví a poslušne uprace hračky. Je na nás, či mu dovolíme sa ďalej hrať aj po skončení času, alebo budeme trvať na tom, čo sme povedali. V prípade, že dieťaťu povolíme hrať sa ďalej, presýpacie hodiny fungovať nikdy nebudú. Znamená to, že presýpacie hodiny nás nikdy nenahradia. Môžu nám len pomôcť dieťa na zmenu pripraviť. Tak ako pri inom učení dieťaťa, aj pri učení striedania aktivít musíme byť trpezliví a trvať na našej požiadavke. Len tak sa dostaví úspech.

V priebehu dňa sme nútení často riešiť problémy rýchlo a efektívne. Pri takomto procese berieme do úvahy informácie, ktoré považujeme za dôležité. Takéto informácie zvyčajne pramenia z toho čo vidíme a pociťujeme. Udržiavame ich v pamäti z minulosti a keď premýšľame o tom, ako vyriešime problém môžeme ich použiť. Takéto procesy prebiehajú v našej mysli veľmi rýchlo. Často sú to len zlomky sekúnd, kedy sa musíme rozhodnúť.

V takýchto situáciách môžu mať jednotlivci s DS problém vybaviť si všetky relevantné informácie. Často sa zamerajú len na jednu alebo dve informácie a na základe nej problém riešia. Z tohto dôvodu je deti s DS potrebné naučiť sledovať viacero relevantných informácií (napríklad: “Pozri sa na jej tvár. Usmieva sa, alebo sa mračí?“). Takéto učenie dieťaťa s DS bude mať v budúcnosti vplyv na riešenie podobnej situácie.

Správne vedenie detí s DS v procese uvažovania nad situáciou im môže v budúcnosti byť nápomocné. (napr. ona je smutná, máš pravdu, čo sa mohlo stať?). Deti s DS môžu mať ťažkosti s určením správnej reakcie a dôsledkov z nej vyplývajúcich. (Čo si myslíš, že môžeš urobiť? Spýtaj sa jej či je v poriadku, alebo či potrebuje pomoc.) Niektoré deti je potrebné naučiť odpovedať na otvorené otázky. V takomto prípade ich môžeme učiť tak, že im poskytneme verbálny prompt (povieme im odpoveď a oni ju zopakujú). Takáto technika je vhodná v učení situácií, ktoré majú v živote tendenciu sa opakovať. Ďalšou efektívnou technikou je poskytnúť dieťaťu možnosti, z ktorých si môže vybrať odpoveď.

Niektoré deti s DS si za účelom upokojenia sa vytvárajú svoje vlastné rutiny, ktoré sa potom snažia aplikovať na okolitý svet (napríklad dvere musia byť zatvorené, hudba musí byť iba potichu a podobne). Takáto situácia potom môže byť pre okolie nepochopiteľná a dieťa s DS tak zbytočne upútava na seba pozornosť. Ak by sme takéto dieťa chceli vzdelávať napríklad v školskej integrácii,  musíme takéto správanie odstrániť rovnako, ako problémové správanie spomínané vyššie.

Ak chceme efektívne učiť deti s DS (v čase, keď sa ešte potrebuje vzdelávať dieťa individuálne) a potrebujeme ho vzdelávať intenzívne, pomôže nám, ak si prispôsobíme na učenie prostredie.  Pripravené prostredie nám pomôže v situácii, keď má dieťa vybudovaný repertoár problémového správania, ktorým odpútava pozornosť od učenia.

Rozvoj detí s DS možno podporiť viacerými dostupnými metódami ako sú napríklad metóda Dr. Sindelar, tréning EEG biofeedback a Feuersteinovo inštrumentálne obohacovanie. Tieto podporné metódy pôsobia kontinuálne a dlhodobo na rozvoj pozornosti, kognitívnych funkcií a emocionálneho prežívania.

Inšpirované textom uverejneným v: Down Syndrome News, newsletter of the National Down Syndrome Congress, 30 Mansell Court, Suite 108, Roswell, GA 30076

Add your thoughts

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *