Ako zvládať správanie dieťaťa s Downovym syndrómom – časť 1.

Pochopenie vedie k správnej intervencii: zmyslové vplyvy

 

Rozkošný? … väčšinou.

Milovaný? … jednoznačne.

Frustrujúci? … samozrejme.

Spoločenský? … zvyčajne, ale nie vždy primerane.

Komunikatívny? …. ale nie vždy ľahko pochopiteľný.

Vie súhlasiť? … ale “nie” je obľúbené slovo.

Má na výber 2 možnosti? … vyberie si tretiu

Hádže sa o zem?

Plače?

Rozhadzuje veci?

Uteká?

Nepociťuje pocit nebezpečenstva?

Je príliš opatrný?

A čo škrípanie zubami, ležanie dole hlavou, rozprávanie sám sebe alebo opakovanie jednej veci dookola?,

Výchova dieťaťa s Downovym syndrómom (DS) predstavuje rovnakú výzvu pre učiteľa i rodiča ako výchova dieťaťa bez postihnutia. Tak ako všetky deti aj deti s DS by mali poznať jasné očakávania „dobrého“ správania a obmedzenia v prípade „zlého“ (neprijateľného) správania.

Ocitli ste sa už aj vy v situácii, kedy na vaše dieťa s DS neplatia ani tie najlepšie stratégie riadenia správania, ktoré u väčšiny detí fungujú? Nepripadajú vám odporúčané stratégie na výchovu dieťaťa vôbec nápomocné a zdajú sa vám akoby boli pre vaše dieťa nevhodné?

Deti s DS majú v porovnaní so zdravými rovesníkmi neurovývinové rozdiely, ktoré zasahujú do učenia sa vhodného správania. Navyše každé dieťa je jedinečné vo svojich silných i slabých stránkach. Váš prístup bude závisieť od veku, schopností i temperamentu vášho dieťaťa a samozrejme od miesta, kde sa nežiadúce správanie vyskytne: doma, v škole či v inej komunite.

Intervencia pri správaní sa stáva nevyhnutnou v prípade, že správanie vedie k sociálnej izolácii alebo zasahuje do schopnosti vášho dieťaťa rozvíjať láskyplné a vzájomne upokojujúce vzťahy v rámci rodiny a komunity. Taktiež je potrebnéé zvážiť intervenciu v oblasti správania vtedy, keď nevhodné správanie znemožňuje dieťaťu dostatočne sa rozvíjať. Intervencia v správaní sa stáva nevyhnutnou keď nevhodné správanie dieťaťa ohrozuje jeho vlastnú bezpečnosť, prípadne bezpečnosť jeho okolia.

Riešenie problémového správania niekedy vyžaduje tým odborníkov, ktorí pracujú s dieťaťom na základe poznatkov behaviorálnej analýzy a poskytujú mu pozitívnu podporu žiadúceho správania. Takýto tým odborníkov by mal pracovať s dieťaťom v rodinnom i v školskom prostredí aby dochádzalo k efektívnemu odstraňovaniu nežiadúceho správania a posilňovaniu pozitívneho správania sa dieťaťa. V každom prípade je potrebné mať na pamäti, že žiadne dve deti nie sú rovnaké a teda každé dieťa potrebuje individuálny prístup bez ohľadu na to, či má DS alebo nie.

Vedci z Inštitútu pre výskum Downovho syndrómu v USA zistili, že rodičia detí s DS sa v prípade nežiadúceho správania najčastejšie trápia s týmito oblasťami:

• zmyslové vnímanie,
• vývin,
• kognitívne spracovávanie informácií,
• komunikácia,
• sociálne a emocionálne fungovanie.

V nasledujúcich odstavcoch sa bližšie zameriavame na zmyslové vnímanie dieťaťa s Downovým syndrómom.

 

Zmyslové vnímanie

Zmyslové vnemy – zrak, sluch, dotyk, vôňa, chuť a celotelové vnímanie nás neustále obklopujú. Náš mozog vyhodnocuje tieto pocity ako neutrálne, príjemné, upokojujúce, nepríjemné alebo bolestivé. Senzorické spracovanie sa medzi jednotlivcami výrazne líši. Pre lepšie pochopenie si skúste predstaviť reakcie rôznych ľudí v nasledovných situáciách:

• pocítenie vône ružičkového kelu,
• odber krvi,
• pohľad na pavúka,
• nosenie hodvábneho oblečenia,
• jazda na kolotoči,
• ochutnávanie nových jedál,
• spánok na tvrdej posteli,
• pitie kávy.

Niektorí ľudia prejavujú silné reakcie, či už pozitívne alebo negatívne zatiaľ, čo iní nereagujú vôbec: „Aká vôňa? Aký hluk?“

Je potrebné si uvedomiť, že niektoré deti môžu tak veľmi priťahovať určité pocity, že ich vyhľadávajú a trávia v nich nezdravé množstvo času. Deti s DS sa v tomto prípade od svojich rovesníkov nelíšia.

V tomto prípade by sme však mali mať na pamäti, že pocity, ktoré považujú deti s DS za príjemné a vyhľadávajú ich môžu byť pre ich rovesníkov nepríjemné alebo nudné. Napríklad: škrípanie zubami a vydávanie rôznych zvukov a podobne. Naopak, situácie, ktoré považujeme my za bežné môžu byť pre deti s DS veľmi nepríjemné, napríklad hluk v jedálni.

Keď dieťa zámerne vyhľadáva zmyslové vnímanie, nazývame to ako senzorické hľadanie alebo “seba-stimulácia.” V prípade, že toto správanie narúša iné aspekty života, odporúčame ho obmedziť na určité miesto a čas. Jednoducho povedané, to, že budete dieťaťu hovoriť „nie“ (ako napríklad: „nehádž, nepľuj, neskáč, nevešaj sa, nevydávaj zvuky“) v dlhodobom horizonte nepomôže. Dieťa sa dokonca môže týmto spôsobom naučiť vyhľadávať vašu pozornosť i sebastimuláciu. Lepšou stratégiou je v tomto prípade ignorovanie a tzv. presmerovanie správania. Znamená to, že nebudete venovať sebastimulácii dieťaťa žiadnu pozornosť a v prípade, že bude potrebné takéto správanie u neho zablokujete a zámerne ho presmerujete na inú aktivitu (napríklad začnete spievať jeho obľúbenú pieseň, spomeniete niekoho z rodiny a podobne).

Pre niektoré deti predstavuje sebastimulácia jeden zo spôsobov, ako sa upokojiť a zmierniť stres. Znamená to, že ak umožníme dieťaťu prístup k sebastimulácii pomôžeme mu regulovať stres a emócie. Napríklad keď rozrušenému dieťaťu poskytneme iPad pri ktorom sa upokojí. Sebastimulačné správanie môžeme využiť pri udržiavaní pozornosti dieťaťa. Povolenie takého správania na pravidelnej báze umožňuje lepšie pracovať s dieťaťom, aby bolo viac sústredené a pracovalo.

V prípade, že dieťa prejavuje problémové správanie, ktoré je pre verejnosť neprijateľné je najlepšie dieťa nasmerovať do priestoru, kde ho okolie nevníma. Pod takýmto správaním máme na mysli problémové správanie, ktoré ho môže doviesť ešte k väčšej sociálnej izolácii od rovesníkov (napríklad: diela začne hrýzť spolužiakov a oni sa ho preto začnú báť a podobne). V prípade výskytu takéhoto správania odporúčame dieťa vyviesť z kolektívu do inej miestnosti a vrátiť sa s ním naspäť až vtedy, keď je upokojené.

Ďalšia vec, ktorá by ste si mali u vášho dieťaťa všímať je, ako dobre alebo zle vie organizovať svoje vlastné aktivity. Mnoho detí s DS má problém nájsť si konštruktívne aktivity počas svojho voľného času v dôsledku čoho vedie ich správanie k sebastimulácii. Nemusí to znamenať, že dieťa považuje toto správanie za príjemné a očarujúce, ale jednoducho povedané, nudí sa. V takomto prípade je potrebné väčšie zapojenie rodičov do aktivít ako je to pri väčšine detí. Deti s DS potrebujú viac organizovaného priestoru na hranie (napr. presne určené miesto, koberec, stôl) a len niekoľko hračiek, potrebných na aktivitu, ktorú aktuálne vykonávame. Takéto udržiavanie vizuálneho rozvrhu pomáha udržiavať dieťa s DS zaneprázdnené.

Vedci zistili, že averzia voči istým spôsobom správania sa často krát závisí od predchádzajúcej negatívnej skúsenosti dieťaťa. Jedli by ste ešte raz jedlo s radosťou z ktorého vám bolo zle keď ste ho ochutnali? Pravdepodobne by vám už jeho vôňa pripomínala nevoľnosť.

Deti s DS mávajú veľmi silné reakcie na takéto averzné pocity. Bolesť na určitom mieste si môže dieťa asociovať napríklad s miestom (nemocnicou – kde dostalo injekciu), činnosťou (pichanie injekcie) alebo dokonca s osobou (lekárom – ktorý mu injekciu dal). Nepríjemné pocity spôsobia u dieťaťa vznik asociácie, na základe ktorej dieťa v budúcnosti riadi svoje správanie. Vzniknuté asociácie nemusia mať vždy logický zmysel ako uvádzame vyššie. Zrušenie takejto asociácie u dieťaťa vyžaduje množstvo času a trpezlivosti. Pri odstraňovaní takejto asociácie alebo pri predchádzaní jej vzniku je potrebné aby ste úmyselne spájali miesto, aktivitu alebo osobu s príjemnými pocitmi pre dieťa (hovoríme tomu „spájanie s posilnením“).

Keď sa človek stretne s nepríjemným pocitom, dostáva sa do stresovej situácie. Znamená to, že nefunguje normálne a prirodzene. V tomto prípade sa deti s DS od nás nijak nelíšia. V takejto situácii ale musíme mať pri dieťati s DS na zreteli jednu dôležitú vec a to, že dieťa s DS nemusí byť schopné rovnako efektívne ako my vyjadriť slovami svoje trápenie. A tiež nemusí byť schopné spojiť si negatívne podnety so svojím trápením. „Bolí ma brucho, prosím nechaj ma tak.” – táto veta by vyriešila veľa, ale nepríjemné správanie a podráždenosť ani veľmi nie…

Niekedy neexistuje žiadny dôvod na to, aby dieťa považovalo niektoré pocity za nepríjemné. Jednoducho sa mu niečo nepáči. Ak sa nám niečo nepáči, jednoducho sa tomu vyhneme. Ak sa dieťaťu s DS niečo nepáči, tak môžeme požiadať rodinu aj priateľov, aby sa takémuto správaniu vyvarovali.

Existujú aj rôzne situácie, kedy vyhýbanie sa nepríjemným pocitom nemusí byť jednoduché ba ani žiadúce. Typickým príkladom je škola. Deti nemôžu odísť z triedy alebo sa presunúť do inej v prípade, že je v triede hluk. Deti s DS nevedia efektívne komunikovať čo im znemožňuje efektívne odstrániť zdroj dyskomfortu (v tomto prípade hluk v triede). V praxi sa stretávame s tým, že učitelia alebo asistenti takéto správanie interpretovať ako vyhýbanie sa učeniu alebo práci. V takomto prípade je potrebné pomôcť dieťaťu tolerovať takýto typ prostredia (v tomto prípade školskú triedu).

Spracovávanie podnetov pravdepodobne zažína už v maternici a pokračuje počas celého života. V každodennom živote je všadeprítomné až tak, že mu nevenujeme dostatočnú pozornosť. Takmer vôbec si neuvedomujeme, akú máme obrovskú výhodu v tom, že dokážeme komunikovať a že máme logické myslenie, ktoré nám pomáha naše správanie regulovať.

Veríme, že vám tento článok pomohol lepšie priblížiť ako vaše dieťa spracováva podnety z okolitého prostredia. Budeme nesmierne radi ak sa po prečítaní tohto príspevku dokážete pozrieť na svet z podhľadu vášho dieťatka s DS, pretože to je cesta ako mu viete pomôcť zabezpečiť lepší rozvoj.

Inšpirované textom uverejneným v: Down Syndrome News, newsletter of the National Down Syndrome Congress, 30 Mansell Court, Suite 108, Roswell, GA 30076